Vo svojom Programovom vyhlásení vlády v časti „Kvalita života ako výsledok súdržnej spoločnosti“ sa kabinet Róberta Fica zaviazal k plneniu a implementácii Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím (ďalej len „ZP“), ktorý okrem iného obsahuje aj článok 27 (Práca a zamestnávanie – zmluvné strany budú podporovať tvorbu pracovných príležitostí, asistenciu v zamestnaní, realizovať primerané úpravy na pracovisku pre osoby so ZP a pod.). Napriek tomuto predsavzatiu Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny predstavilo návrh novely zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti.
Návrh novely totiž mení doterajšie istoty týchto ľudí na trhu práce na neistoty. AKO?
Doterajšie nárokovateľné nástroje aktívnej politiky trhu práce, ktoré môžu využívať uchádzači o zamestnanie so ZP a zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú týchto občanov, sa menia na fakultatívne. Tzn. pokiaľ doteraz úrad POSKYTOL príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, na udržanie občana so ZP v zamestnaní, alebo príspevok zamestnávateľovi na činnosť pracovného asistenta pre zamestnanca so ZP, po novom úrad tieto príspevky už len MÔŽE poskytnúť.
Okrem toho chce štát ešte aj ZNÍŽIŤ maximálnu výšku spomínaných príspevkov a ZÚŽIŤ skupinu oprávnených prevádzkových nákladov chránených dielní o náklady súvisiace so zabezpečením administratívy. Nehovoriac o tom, že všetci, ktorí majú skúsenosti s čerpaním finančných príspevkov z Európskeho sociálneho fondu (ďalej len „ESF“) vedia, aký je tento proces prebyrokratizovaný a koľko administratívnych úkonov vyžaduje.
O tomto všetkom opäť po novom budú rozhodovať komisie na to zriadené na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, či pridelia alebo nepridelia príspevok alebo či uznajú alebo neuznajú postavenie chránenej dielne. Do akej miery implementácia novely tohto zákona bude objektívna, transparentná a do akej miery bude vytvárať (ne)korupčné prostredie, nie je v súčasností vôbec isté. Lebo to sľubované „isté“, sa v konečnom dôsledku mení na „neisté“.
Vždy som sa rada držala faktov. Dovoľte mi preto uviesť zopár údajov:
Národný cieľ stratégie Európa 2020 dosiahnuť 72 % zamestnanosť do roku 2020 je napĺňaný hlavne prostredníctvom opatrení realizovaných v rámci národných projektov zameraných o. i. na podporu zamestnanosti aj občanov so zdravotným postihnutím. (http://www.esf.gov.sk/documents/2012/Vyrocna-sprava-OP-ZaSI-2011.pdf)
Celková miera čerpania ESF, z ktorého sú financované aj spomenuté príspevky na podporu zamestnanosti občanov so zdravotným postihnutím, predstavovala len 34,53 % z celkovej alokácie na program na konci roku 2011. (http://www.esf.gov.sk/documents/2012/Vyrocna-sprava-OP-ZaSI-2011.pdf)
Celkový počet uchádzačov o zamestnanie so zdravotným postihnutím, ktorých sa tieto reštrikcie bytostne dotýkajú, tvorí približne len 4,5 % z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie. (ÚPSVAR, www.ineko.sk/file_download/631)
Skúsme sa spolu zamyslieť nad tým, akí ľudia zväčša pracujú v chránených dielňach. Sú to ľudia, ktorých dôsledky ich zdravotného postihnutia sú tak silné, že nie sú schopní sami fungovať na voľnom trhu práce. Potrebujú mnohé podporné systémy, ktoré im bežný zamestnávateľ nevie a nedokáže poskytnúť. Častokrát táto práca je jedinou podstatou a zmyslom ich života a možnosťou zabezpečenia jediného styku so spoločenským prostredím. Bez tejto práce by ich život bol sociálne prázdny.
To už sme na Slovensku na tom tak zle, že štát musí siahať na tie malé istoty ľudí so ZP, ktoré doteraz mali garantované zákonom a začať šetriť aj na tak malej a zraniteľnej skupine ľudí? Na daňové bonusy pre veľké firmy preferované našou vládou sa peniaze vždy nájdu? Ale balík peňazí určený na podporu zamestnávania ľudí so ZP musíme redukovať? Je naozaj potrebné tento zákon meniť?
Myslím si, že táto novela neprináša ľuďom so ZP žiadne pozitívne zmeny. Sľubovať istoty ľuďom, ktorí sú najzraniteľnejší a potom týchto ľudí pripraviť aj o posledné istoty je cynické.
A to sa práve deje.